Kultura

a) Kosatce s bradkou.

Všetky typy záhradných kosatcov s bradkou majú mnoho spoločných predkov a vďaka prekríženiu sú dnes navzájom príbuzné. Preto pre ich pestovanie platia približne rovnaké pravidlá.

Tieto kosatce vyžadujú neutrálnu pôdu v plnej sile, s dostatkom živín, dobre priepustnú. Mesiac pred výsadbou doplníme minerálnymi hnojivami obsahujúcimi fosfor a draslík. Pôdnu reakciu upravíme dolomitickým vápencom. Predkovia týchto kosatcov pochádzajú zo stepných oblastí a horských lúk. Preto vyžadujú slnečné, suché a vzdušné stanovište.

Sadeniciam pred výsadbou skrátime listy, aby sme znížili odpar počas zakoreňovania. Rastliny sa odporúča pred výsadbou dezinfikovať napr. roztokom hypermangánu alebo ich ošetriť fungicídmi. Sadenice u ktorých nepoznáme ich zdravotní stav, je vhodné ošetriť proti bakteriózam. Konkrétne prípravky je treba voliť podľa ponuky na trhu a podľa preverenia ich prípadnej škodlivosti k životnému prostrediu alebo na zdraví ľudí.
Bradaté kosatce presádzame od polovice júla do polovice októbra. Kosatce presádzané v júni ešte nemajú založené kvetné puky, preto v budúcom roku obvykle nekvitnú, zato však dobre zakorenia a v ďalšej sezóne sú v dobrej kondícii. Kosatce presádzané koncom augusta majú už založené kvetné puky, preto obvykle bohato kvitnú. V tomto prípade však horšie tvoria nové odnože.
Vzdialenosť pri výsadbe sa riadi typom kosatcov a spôsobom ich použitia. Medzi jednotlivými rastlinami udržujeme vzdialenosť 30 - 40 cm, pokiaľ chceme nechať rozrásť kultivar do väčšieho trsu. Pokiaľ chceme umocniť účinok odrody, obvykle vysádzame niekoľko rastlín do hniezda (3-5 podzemkov), potom medzi rastlinami v hniezde necháme spon cca 15 cm, medzi hniezdami cca 50 cm. Sadenice vysádzame "na kopček". Nejedná sa však o výsadbu do hrobov. Toto pravidlo má zaistiť, aby behom daždivého počasia podzemky neboli pod vodou. Pri dobrej drenáži to býva splnené aj pri výsadbe v úrovni záhonov. Musíme zistiť optimum hĺbky sadenia podľa chovania zakorenených kosatcov na stanovišti. Jedná sa o kompromis medzi ochranou proti dlhodobým horúčavám a ochranou proti dlhodobému vlhku. Pokiaľ hĺbka výsadby tomuto optimu nezodpovedá, prirastajúcim podzemkom si hĺbku, v ktorej potom porastú, upravia sami. Horná časť podzemkov má zostať osvetlená slnkom. Preto musíme taktiež odstraňovať burinu alebo konkurenčné rastliny. Trvalé zatienenie môže mať za následok hnilobu a úhyn rastlín. Zatienenie má opodstatnenie iba pri zakoreňovaní novej výsadby kosatcov. Taktiež zavlažovanie je potrebné iba pri zakoreňovaní novej výsadby kosatcov alebo pri dlhotrvajúcom suchu, zvlášť pred kvitnutím kosatcov. Pri novo vysadených kosatcov netrháme zaschnuté listy. Počas vegetácii pôdu v okolí plytko kypríme a zbavujeme buriny. Hnojíme málo, hlavne nie hnojivami bohatými na dusík. Počas vegetácii môžeme používať preventívne postreky fungicídmi alebo insekticídmi. Rany sa odporúča dezinfikovať drevným uhlím alebo sírou. Kosatce, ktoré sa ešte nestačili po vysadení aklimatizovať, je vhodné na zimu prikryť proti zimnému vlhku. Kosatce presádzame za 2 až 4 roky, keď dôjde k zahusteniu trsov.

b) Japonské kosatce.

Kultivary patriace do skupiny japonských kosatcov pestujeme tak, aby sme podmienky pestovania prispôsobili podmienkam v ich domovine. Rodičia tejto skupiny kosatcov pochádzajú z mierneho pásma japonských ostrovov. Najdôležitejšie obdobie pre ich optimálny rast je zima a doba kvitnutia. Pre mnohých z nás je predstava Japonska spojená s podnebím podobným subtrópom. Japonské ostrovy sa však rozprestierajú od trópov až do oblasti blízkych večne zamrznutej pôdy.

Na miestach, kde sa vyskytuje I ensata, je v zime dostatočná pokrývka snehu, ktorá udržuje rastliny po celú zimu v bez mrazov a v suchom prostredí. Západné studené prúdenie z pevniny zaistí, že sneh vydrží až do jari. Pri jarnom odmäku sú lúky, na ktorých kosatce rastú, zaplavované vodou z topiaceho snehu. Vody je toľko, že v tejto dobe môžu niektoré rastliny v nej krátkodobo stáť. V našich podmienkach je však pôda v dobe topenie na rozdiel od prírodných stanovíšť kosatcov väčšinou premrznutá a pri zaplavení podzemkov by mohli kosatce trpieť anaerobnou hnilobou. Preto japonské kosatce zo skupiny I ensata na jar nezalievame, iba udržujeme vlhkú pôdu. Od okamžiku kedy kosatce začínajú rašiť a po celé vegetační obdobie potrebujú rastliny dodávať vodu na úrovni cca 2,5 cm zrážok za týždeň. Pokiaľ neprší, musíme túto hladinu doplniť zalievaním. Na rozdiel od kosatcov zo skupiny I.ensata však kosatce zo skupiny I.laevigata dávajú prednosť zaplaveniu vodou. Dnes existuje množstvo hybridov medzi kultivarmi I.ensata a niektorými klonmi I.pseudacorus, ktoré sa pestujú podobne ako kultivary I.ensata.

V našich podmienkach postačuje u chúlostivejších a vzácnejších odrôd zimní kryt lístia alebo čečiny. Väčšina odrôd japonských kosatcov však rastie v našich podmienkach veľmi dobre, aj bez tejto ochrany. Taktiež semenáče sa dajú ľahko pestovať. Semenáče sú variabilné a zaujímavé. Japonské kosatce sa veľmi dobre uplatnia v prírodných trvalkových partiách, alebo ako solitéry v trávnikoch, prípadne na brehoch jazierok. Kultivary I.ensata a I.laevigata sú vynikajúce ako solitéry, ale i do zbierkových záhonov, prípadne k rezu. Náš domáci I.pseudacorus a jeho odrody sú vhodné do prírodných trvalkových partií, prípadne do močarísk.

Japonské kosatce presádzame v lete po odkvitnutí až do konce októbra. Sú citlivé na prítomnosť vápnika v pôde, vyžadujú pôdu s kyslou reakciou. Vhodnejšie je mokrejšie stanovište ako trvalo suché. Pokiaľ nemáme na záhrade mokrejšie stanovište môžeme si pomôcť záhonmi pod úrovňou terénu. Staré prehustené trsy rozdelíme ostrým nožom na skupiny s troma až piatimi výhonkami. Listy skrátime na tretinu až štvrtinu, korene na polovinu. Oddenky zapustíme tak, aby boli prekryté asi tromi cm zeminy. Po vysadení rastliny zatienime a pravidelne zavlažujeme. Najkrajšie kvitnú dva roky po vysadení. Vzácnejšie odrody japonských kosatcov môžeme pestovať v nádobách, kde je možné lepšie vytvoriť podmienky, ktoré v tom ktorom období potrebujú. Môžeme ich koncom jari ponoriť až do kvitnutia do vody, alebo ich uložiť v suchej a bez mrazovej miestnosti. Počas kvitnutia môžeme nádobu premiestniť na miesto, kde kvitnúca rastlina lepšie vynikne. Je si však treba uvedomiť, že každá rastlina porastie vo voľnej pôde lepšie ako v nádobách. Nádoba je pre kvetinu niečo ako klietka pre vtáka.
Podobne ako u sibírskych kosatcov, sú trsy japonských kosatcov ozdobné po odkvitnutí svojimi listami. Až do zimy, kedy sa ich listy vyfarbia do hneda a purpurova, pôsobia na záhrade dojmom podobným trsom tráv.

Kultivary řazené do skupiny japonských kosatců pěstujeme tak, abychom podmínky pěstování přizpůsobili podmínkám v jejich domovině. Rodiče této skupiny kosatců pocházejí z mírného pásma japonských ostrovů. Nejdůležitější období pro jejich optimální růst jsou zima a doba květu. Pro mnohé z nás je představa Japonska spojena s podnebím podobným subtropům. Japonské ostrovy se však rozprostírají od tropů až do oblasti blízkých věčně zamrzlé půdě.

V místech, kde se vyskytuje I ensata, je v zimě dostatečná pokrývka sněhu, která udržuje rostliny po celou zimu v bezmrazém a suchém prostředí. Západní studené proudění z pevniny zajistí, že sníh vydrží až do jara. Při jarním tání jsou louky, na kterých kosatce rostou, zaplavovány vodou z tajícího sněhu. Vody je tolik, že v té době mohou některé rostliny v ní krátkodobě stát. V našich podmínkách je však půda v době tání na rozdíl od přírodních stanovišť kosatců většinou promrzlá a při zaplavení oddenků by mohly kosatce trpět anaerobní hnilobou. Proto japonské kosatce ze skupiny I ensata na jaře nezaléváme, jen udržujeme vlhkou půdu. Od okamžiku, kdy kosatce začínají rašit a po celé vegetační období potřebují rostliny dodávat vodu v úrovni cca 2,5 cm srážek za týden. Pokud neprší, musíme tuto hladinu doplnit zaléváním. Na rozdíl od kosatců ze skupiny I.ensata však kosatce ze skupiny I.laevigata dávají přednost zaplavení vodou. Dnes existuje spousta hybridů mezi kultivary I.ensata a některými klony I.pseudacorus, které se pěstují podobně jako kultivary I.ensata.

V našich podmínkách postačuje u choulostivějších a vzácnějších odrůd zimní kryt listím nebo chvojím. Většina odrůd japonských kosatců však roste v našich podmínkách velmi dobře, i bez této ochrany. Rovněž semenáčky se dají snadno pěstovat. Semenáčky jsou variabilní a zajímavé. Japonské kosatce se velice dobře uplatní v přírodních trvalkových partiích, nebo jako solitéry v trávnicích, případně na březích jezírek. Kultivary I.ensata a I.laevigata jsou vynikající jako solitéry, ale i do sbírkových záhonů, případní k řezu. Náš domácí I.pseudacorus a jeho odrůdy jsou vhodné do přírodních trvalkových partií, případní do bažin.

Japonské kosatce přesazujeme v létě po odkvětu až do konce září. Jsou citlivé na přítomnost vápníku v půdě, vyžadují půdu s kyselou reakcí. Vhodnější je vlhčí stanoviště než trvale suché. Pokud nemáme na zahradě vlhčí stanoviště můžeme si pomoci záhony pod úrovni terénu. Staré přehoustlé trsy rozdílíme ostrým nožem na oddílky se třemi až pěti výhony. Listy zkrátíme na třetinu až čtvrtinu, kořeny na polovinu. Oddenky zapustíme tak, aby byly překryty asi třemi cm zeminy. Po vysázení rostliny zastíníme a pravidelně zaléváme. Nejlépe kvetou dva roky po vysázení. Vzácnější odrůdy japonských kosatců lze pěstovat v nádobách, kde lze lépe vytvořit podmínky, které v tom kterém období potřebují. Můžeme je koncem jara ponořit až do květu do vody, nebo je uložit v suché a bezmrazé místnosti. Během květu lze nádobu přemístit na místo, kde kvetoucí rostlina víc vynikne. Je však třeba si uvědomit, že každá rostlina poroste ve volné půdě lépe než v nádobí. Nádoba je pro květinu něco jako klec pro ptáka.
Podobně jako u sibiřských kosatců, jsou trsy japonských kosatců ozdobné po odkvětu svými listy. Až do zimy, kdy se jejich listy barví hnědě a purpurově, působí na zahradě dojmem podobným trsům travin.

c) Sibírské kosatce.

Farby kosatcov tejto skupiny vychádzajú z modrofialovej a bielej v rôznych odtieňoch. Nové kultivary však už sú v žltých odtieňoch alebo v kombináciách s krémovou a žltou farbou.
Sibírske kosatce majú nežné, drobnejšie kvety. Rýchle vytvárajú bohaté trsy s veľkým počtom kvitnúcich stoniek. V dobe kvitnutia tieto početné stonky pôsobivosť kvetou znásobujú. Trávovité listy sibírskych kosatcov vytvárajú dojem trsov tráv a tým celoročne predlžujú estetický účinok sibírskych kosatcov. Odkvitnuté stonky odrežeme, aby tvoriace semená neoslabovali rastliny. Listy do zimy zaschnú a skoro na jar vyrastú nové. Po zaschnutí, ale najneskôr pred vyrastaním nových listov musíme staré listy ostrihať, aby trsy zdravo rástli a boli čisté.

Sibírskym kosatcom sa najlepšie darí v chladnej vlhkej , humóznej pôde s dostatkom živín. Dobre rastú aj v polotieni. Kosatce presádzame v období, kedy je pôda chladnejšia a vlhšia. Čo býva buď v polovici októbra alebo koncom marca. Sadíme ich ako solitéry, medzi trvalky a k jazierkam. Spon pri výsadbe volíme cca 40 cm. Sadenice pre výsadbu upravíme podobne ako sadenice japonských kosatcov. Vysádzame ich 3-5 cm hlboko.
K rezu sa príliš nehodia, preto že jednotlivé kvety kvitnú iba pár dní. Záleží však na odrode. Dnešné kultivary už majú viacej pukov a lepšie rozkvitajú. Pri použití vo voľnej pôde patria k najvďačnejším a najmenej náročným rastlinám. Jedná sa o druh, ktorý z nášho ekosystému pochádza, preto sa mu u nás veľmi dobre darí. Jeho kultivary si preto zaslúžia ďaleko väčšiu pozornosť na záhrade a pri sadových úpravách, ako tomu je doposiaľ. Obľúbia si ich všetci, ktorí dávajú v kultúre prednosť prírodným formám kvetín.

d) Spurie.

Sú najvyššími rastlinami medzi kosatcami. Odrody vyšľachtené v tejto skupine majú pomerne silné rhizomy, podobné bradatým kosatcom. Rhizomy spurií však rastú až 10 cm hlboko a dorastajú do omnoho väčších výšok. Vrcholové puky bývajú ďaleko od seba, ich trsy sú vcelku riedke. Vyžadujú ťažšie suché pôdy a odvodnené slnečné stanovište. Jesenné listy na jar odumierajú, nové listy zostávajú na konci vrcholu rastliny cez zimu v podobe šupín a vyrastajú až na jar. Tieto kosatce neskoro kvitnú, preto sa taktiež neskoršie presádzajú - až koncom októbra, alebo až na jar. Spon výsadby je cca 50 cm. Na nové miesto si zvykajú pomaly, preto ich nepresádzame príliš často. Staré rastliny krajšie kvitnú.

Taktiež spurie majú blízko k nášmu ekosystému a preto u nás dobre rastú. Najobľúbenejšie a najlepšie rastúce z tejto skupiny sú odrody blízke I.orientalis. Tieto bývajú v kombinácii bielej a žltej farby. Medzi spuriami nájdeme veľa žiarivých farebných kombinácií, ktoré sa u ostatných kvetín vidí len zriedkavo. Najlepšie využitie spurií je pre trvalkové, trávové, stepné partie a pre zbierkové záhony. Sú vhodné aj k rezu, vyniknú v dekoráciách. Pre svoje exotické vyfarbenie nie je vhodné ich vysádzať s inými, výrazne vyfarbenými kvetinami.